Keď som bol malý, veľmi som túžil, aby mi rodičia kúpili psa. Strašne sa mi páčil kamošov husky, ktorý jedného dňa na skautskom tábore priniesol so spokojným výrazom svojmu pánovi v papuli sliepku. Hneď za ním sa rútila so šialeným výrazom v tvári jej majiteľka. Sliepočky mi bolo síce trocha ľúto, ale na druhej strane - mať tak psa, ktorý trhá sliepky... To by bolo dačo!
Môj sen o trhačovi sliepok sa mi nikdy nesplnil, bohužiaľ sme bývali v byte a tak psík neprichádzal do úvahy. Otec mal rybičky, ale tie mi pripadali neskutočne nudné. Teda okrem prísavníkov. Tí boli celkom fajn:) Štvornohého, respektíve štvorlabkového, kamaráta som sa však dočkal v deň mojich deviatych narodenín. Natešený som v sprievode oboch rodičov slávnostne vstúpil do neďalekého chovproduktu a po náročnom výbere som si domov odnášal v malej škatuľke môjho nového, čierno-bieleho kamaráta. Škrečka menom...ehm...Ňufko:) Nebol to síce pes a nemohol som sa s ním preháňať po lese ako som to pôvodne plánoval, ale aj tak sme si toho užili spolu dosť. Prešiel rok, prišli ďalšie narodeniny a po dlhom, veľmi dlhom prehováraní aj ďalší škrečok. Vlastne škrečica s výstižným menom Hryzka. Napriek tomu, že Ňufko už nebol žiaden mládenec, zachoval sa veru chlapsky a zanedlho prišli aj malé škrečatá. S ich príchodom sa z našej rodiny definitívne vytratili pokojné noci, škrečky sú nočné tvory a tak sa pravidelne v byte ozývalo búchanie a pískanie. Občas ušli a niečo rozhrýzli, raz si to odniesla aj časť otcovej zbierky známok, ale inak sú to veľmi milé stvorenia. Otec sa naoko tváril, že ich nemá rád a nesúhlasí aby sme ich mali doma toľko, ale keď som nebol doma, potajomky sa s nimi hrával. Pre mňa to boli nádherné časy. Chodil som s nimi von na čerstvú ďatelinu, kúpaval ich v lavóri alebo im usporadúval preteky v tuneloch vytvorených z prázdnych roliek toaletného papiera, aj keď zväčša v polovici trasy zaspali. Poctivo som zaznamenával poradie aj trestné body a následne vyhotovoval tabuľky úspešnosti a odmeňoval víťazov. Spomenul som si na tieto zážitky, keď som bol nedávno na návšteve u môjho malého bratranca. Ten sa vybral v mojich šľapajách, avšak nejako sa mu to vymklo spod kontroly a teraz je z neho veľkochovateľ:) Musím povedať, že kúpiť dieťaťu zvieratko, pokiaľ je na to pripravené, sa oplatí. Naučí sa väčšej samostatnosti a zodpovednosti za živú bytosť a ak je, podobne ako ja, jedináčik, nebude sa cítiť v izbe také osamelé. Už sa teším, keď za mnou jedného dňa príde môj syn a nesmelo začne rozprávať o skvelom susedovom psovi. A možno, ak sa raz podarí, kúpim si krásny dom s veľkým dvorom a na ňom bude spolu s mojimi deťmi pobehovať aj ten vytúžený husky...Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
